Radoslav Rochallyi | |
Literárny a vizuálny umelec | |
Narodenie | 1. máj 1980 (43 rokov) Bardejov, Česko-Slovensko |
---|---|
Odkazy | |
Webstránka | rochallyi.com |
Commons | ![]() |
PhDr. Radoslav Rochallyi, MBA, Ph.D. (* 1. máj 1980, Bardejov)[1] je slovenský prozaik, básnik žijúci na Malte a v Česku.[2][1]
Narodený v roku 1980 v Bardejove. Základné vzdelanie nadobudol v Bardejove. V rokoch 2012 až 2014 študoval a ukončil MBA štúdium na London International Graduate School. Je držiteľom certifikátu z výtvarného umenia, ktorý získal na Pratt Institute v USA.[3][4][5] Študoval tiež filozofiu a matematiku (lineárna algebra).[6] Do oblasti jeho tvorby patrí najmä filozofia a experimentálna poézia.[7][8][9] Bol členom organizácie Spolok slovenských spisovateľov (so sídlom v Bratislave). Bol členom združenia Mensa.[10][11]
Písal už ako desať ročný. Publikoval v Dotykoch a debutoval zbierkou Panoptikum: haikai no renga v roku 2004 ako dvadsaťštyri ročný. Zbierka Panoptikum: haikai no renga je napísaná japonskou formou Haiku. Ďalšiu knihu publikoval po desiatich rokoch v roku 2014.
Jeho tretia zbierka Golden Divine 2015, ktorá vyšla vo vydavateľstve Tribun bola preložená do anglického jazyka. Rochallyi používa experimentálnu básnicku formu zlatého rezu. Dodržiava prísnu štruktúru založenú na zlatom čísle 1.618033 v slabikách. Typicky reprezentované formou šiestich riadkov, 1/6/1/8 / (0) / 3/3 - s toľkými slovami alebo slabikami na riadok, ktoré zodpovedajú zlatému číslu. Jediným obmedzením poézie, podľa zlatého čísla, je počet slov alebo slabík sledovaných postupnosťou číslic 1.618033. Grécke písmeno phi predstavuje zlatý pomer. Vnímanie Radoslava Rochallyiho nie je hravé, je vážne, priame a sústredené. V Golden Divine, dosahuje svoj vrchol experimentovania s formami poézie ako celku. V tejto zbierke sa snažil spojiť poéziu s číslom Fí (φ)=1,618034 v negrafickej, resp. numerickej forme.[12]
Podľa J. Baláža je poézia Radoslava Rochallyi charakteristická využívaním voľného verša, čo dáva autorovi potrebnú slobodu a priamosť, aby si tak ponechal špecifickú povahu výpovede bez príkras.[13]
V roku 2018 získal druhé a tretie miesto v celoslovenskej súťaži Cena čitateľa 2018 Spolku slovenských spisovateľov za básnickú zbierku Panoptikum a za prozaickú knihu List pre syna.[14]
V roku 2019 vydalo Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov jeho filozofickú novelu Mythra Invictus s podtitulom O údele človeka,[15] ktorá získala pozitívnu recepciu.[16][17]
Rochallyi má blízky vzťah k matematike. Vo filozofickej eseji Mythra Invictus napísal: „Matematika vyžaduje aktívny princíp v matematickom porozumení svetu, v ktorom môžeme pristupovať k dokonalosti“.[18][19] V zbierke DNA: Leinwänden der Poesie používa matematické rovnice na vyjadrenie svojej tvorby.[20] Okrem jeho knihy bola jeho matematická poézia vydaná v antológiách.[21][22][23] a časopisoch[24][25][26][27]
Jeho tvorba zo zbierky PUNCH (r. v. 2020) bola publikovaná v mnohých časopisoch a antológiách publikovaných na amerických univerzitách ako napríklad na Stanford University,[28] California State University,[29] Dixie State University,[30] Olivet College,[31] alebo Las Positas College.[32]
Podľa recenzentky Andrea Schmidt, Rochallyi dokáže nájsť znesiteľný vzťah medzi matematickým formalizmom a slobodou. Schmidt tvrdí, že jeho poézia je kritikou sémantiky a jazyka ako takého. Tvrdí, že zbierku PUNCH možno považovať za dôležité dielo experimentálnej poézie poslednej dekády.[33]
Využíva matematický jazyk ako organizačný princíp a zároveň používa matematické symboly na popis intonačného zápisu, alebo na definovanie rôznych typov špecifikácií, ktorých sémantiku je jednoduchšie alebo efektívnejšie vyjadriť v ne-slovnej podobe.[34]
Steven J Fowler v anotácii ku knihe # Mathaeata napísal, že Rochallyi stavia poéziu v matematických termínoch a umiestňuje suchý humor pretkaný Nietzcheovským vyhlásením do kontextu brilantne inovatívneho vizuálneho dizajnu.[35]
Vo francúzskom časopise Recours au Poème n°212 je Rochallyiho filozofia tvorby označená ako matematický determinizmus.[36]
Podľa Rochallyiho článku v The Minnesota Review sa Rovnicová poézia vyznačuje väčšou slobodou písania, alebo aspoň možnosťou voľby použitých rovníc, čo samo o sebe definuje slobodu jej tvorby. A to je sloboda oveľa väčšia ako tá, ktorú poskytuje väčšina prísnych štrukturálnych foriem.[37]
V tejto matematickej forme poézie (Poézia Zlatého rezu, Rochallyi používa anglický termín Golden Ratio Poetry) Rochallyi spája poéziu s Fí (φ)=1,618034 v negrafickej podobe, resp. numerickej podobe. Rochallyi používa experimentálnu básnickú formu zlatého rezu. Dodržuje prísnu štruktúru založenú na zlatom čísle 1,618033 v slabikách. Typicky reprezentované formou šiestich riadkov, 1/6/1/8 / (0) / 3/3 - s toľkými slovami alebo slabikami na riadok, ktoré zodpovedajú zlatému číslu. Jediným obmedzením poézie podľa zlatého čísla je počet slov alebo slabík sledovaných postupnosťou číslic 1,618033. Grécke písmeno Fí predstavuje zlatý pomer. Jeho hodnota je 1,618034.[38]
Schmidt tvrdí, že jeho Golden Divine (2015) je prototypom formálneho fundamentalizmu v poézii, ktorý využíva obmedzenia podľa gréckeho písmena Fí.[39]
Využíva matematický jazyk ako organizačný princíp a zároveň používa matematické symboly na popis intonačného zápisu (príklad: nervózny³), alebo na definovanie rôznych typov špecifikácií, ktoré sú jednoduchšie alebo efektívnejšie. vyjadriť v netextovej podobe. Rochallyi tvrdí, že každé formálne pravidlo v poézii je matematickým pravidlom. Toto obmedzenie definuje formu poézie. Dá sa teda povedať, že (takmer) žiadna forma poézie sa nezaobíde bez matematiky. [40]V poznámke autora v Roanoke Review (USA) spomenul, že obe majú symboliku, algoritmický základ, štruktúry, vzorce a symetriu. Kombinácia oboch je úplne prirodzená, rovnako ako čítanie a štúdium ich vzorcov.[41]
Rochallyi tvrdí, že ambíciou Rovnicovej poézie (Equation Poetry) by nemalo byť zachovanie významu rovnice, ale čo najpresnejšie zachovanie formy, vzorca a symetrie. Zachovanie jej plného významu by definovalo obsah, nie iba formu. V takom prípade by sme ani nerobili poéziu, pretože výsledná báseň by bola zhlukom presne umiestnených slov, ale bez všeobecného významu. A tiež by sme nevytvárali nič matematického; výsledná rovnica by jednoducho nedávala zmysel.[42]