Demokracia (z gr. démos - ľud a kratiá - vláda[1] cez franc. démocratie[2]) je:
Nasledujúci text článku je primárne o druhom význame. Presné definície pozri nižšie.
Demokracia je:
Demokracia má svoj pôvod v starovekom Grécku.[23] Sami predstavitelia vtedajšej politickej moci a filozofi na ňu často pozerali s nedôverou.[10] V modernom zmysle sa ako politická teória začala rozvíjať od čias renesancie, resp. ešte neskôr. Do 18. storočia bývala v písomných záznamoch spomínaná len zriedkavo. Dovtedy dominovala predstava demokracie ako vlády chudoby a davu.[3] Tento vývoj sa dá označil ako klasické chápanie demokracie (teda antické Grécko) a moderné chápanie (od 17. storočia).[24]
Moderné delenie[3][25][26][10][2]:
Špeciálne typy:
„ | [demokracia] je zo všetkých politických systémov najviac závislá od jasného myslenia, od zopovedného a primeraného pochopenia. Ak je teda tak, dnes je najviac potrebné uviesť do poriadku a prehľadnosti pomotané tkanivo argumentov o tom, čím by demokracia mala byť, čím môže byť, čím nie je a čím by sa nemala stať. A toto by moja teória demokracie mala predovšetkým určiť | “ |
– Giovanni Sartori |
„ | Ak je teda tak, dnes je najviac potrebné uviesť do poriadku a prehľadnosti pomotané tkanivo argumentov o tom, čím by demokracia mala byť, čím môže byť, čím nie je a čím by sa nemala stať… A toto by moja teória demokracie mala predovšetkým určiť. Do akej miery obrat v roku 1989 a pád komunistických režimov ovplyvní teóriu demokracie? Myslím si, že je potrebný čas, aby sa to dalo povedať. V súčasnosti je isté, že teória liberálnej demokracie obstála a naopak, teoretizovanie o komunistickej demokracii inkasovalo smrteľný úder. Znamená to, že nemá zmysel, aby sme sa v perspektíve smerom k roku 2000 natoľko zaoberali marxizmom? Na tuto otázku odpovedám, že koniec ideológie (marxizmu) má dve polohy. Ideológia sa môže oficiálne zrútiť – so sklonenou zástavou a stíchnutými bubnami – a napriek tomu prečkať nezranená vo svojich podobách, nenávistiach a láskach. Skutočná porážka v bitke môže vystupňovať potlačené fóbie. Potom je tu stále poloha recidivy, spočívajúca v tvrdení, že chyba bola v uplatnení, nie v ideách a ideáloch. V tomto prípade je dôležité ukázať, že aj idey boli nesprávne uchopené, a že to, čo bolo dnes uznané post factum, pod účinkom sily faktov, bolo už dávno presne predpovedané ante factum. Stále si teda myslím, že teória liberálnej demokracie musí byť chápaná v kontexte jej zápisov počas posledných stopäťdesiatich rokov… Chybné predstavy o demokracii ju vedú ku skaze. | “ |
– Giovanni Sartori |