Egon Bondy, vlastným menom Zbyněk Fišer, (* 20. január 1930, Praha – † 9. apríl 2007, Bratislava) bol český básnik, prozaik a filozof.
Egon Bondy sa narodil ako Zbyněk Fišer v rodine generála čsl. armády.[1] Ako mladý marxista vstúpil v roku 1947 do KSČ. Bezprostredne po „Víťaznom februári“ však odhalil nový režim ako fašistický a v roku 1948 zo strany vystúpil.[2] Po stupňujúcom sa antisemitizme v Sovietskom zväze vydal na protest spolu s priateľmi literárny samizdat Židovské jména, v ktorom uverejnili svoje texty pod židovskými pseudonymami. Zbyněk Fišer si vybral meno Egon Bondy.
V prvej polovici 50. rokov sa stretával s Bohumilom Hrabalom a Vladimírom Boudníkom. Písal poéziu „totálneho realizmu“ a študoval filozofiu. V rokoch 1957 – 1961 študoval diaľkovo filozofiu a psychológiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity a strážil veľrybu v Národnom múzeu v Prahe. Od roku 1967 bol invalidný dôchodca. Koncom 60. rokov mu oficiálne vyšli pod občianskym menom filozofické práce Útěcha z ontologie, Otázky bytí a existence a Buddha.
Keď začiatkom 70. rokov undergroundová skupina The Plastic People of the Universe zhudobnila niektoré Bondyho básne, stáva sa Bondy kľúčovou osobnosťou českého undergroundu. Po novembri 1989 je ako marxista opäť v opozícii voči režimu. Začiatkom 90. rokov prednáša indickú a čínsku filozofiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od polovice 90. rokov žil v Bratislave. Rozpracovával svoj model nesubstančnej ontológie, spieval s Požoň Sentimentál a žil v undergrounde.
Život
Narodil sa ako Zbyněk Fišer v rodine generála česko-slovenskej armády. Koncom štyridsiatych rokov sa spoznal s Karlom Teigem a Závišom Kalandrom a nadviazal priateľstvo s básnikom Ivom Vodseďálkom, nonkonformnou literátkou Honzou Krejcarovou, neskôr s výtvarníkom Vladimírom Boudníkom a spisovateľom Bohumilom Hrabalom. S Honzou Krejcarovou nadviazal aj intímny vzťah a v roku 1949 s ňou pripravil surrealistický zborník „Židovská jména“, ktorý obsahoval 15 textov. Každý autor si zvolil židovské meno ako pseudonym na protest proti antisemitskému podfarbeniu politických súdnych procesov v Sovietskom zväze a v Česko-Slovensku. Odvtedy Zbyněk Fišer používal meno Egon Bondy.[3]
V nasledujúcich rokoch písal poéziu, sníval o svetovej revolúcii a o ľahkom zbohatnutí a žil na hrane zákona. Vo svojom živote na okraji spoločnosti sa dostal nakrátko aj do väzenia počas svojrázneho výletu (pokusu o emigráciu) do Rakúska. Zažil tu aj kuriózne dobrodružstvo s francúzskou tajnou službou, ktorej ponúkol vykonanie atentátu na vedenie sovietskeho štátu.
„Vec je jednoduchá ako slnko. Potrebujeme dve krabičky od zápaliek s blchami – tie som bol dokonca ochotný dodať gratis – naočkovanými všetkými potvorskými mormi sveta... a moji agenti z lásky vypustia tie blchy pri manifestácii 7. novembra pod tribúnou na Červenom námestí. Vznikne síce nejaký ten počet epidémií, ale blchy preskáču samozrejme zaručene aj na tribúnu a skočia na maršala Stalina, na maršala Vorošilova, na súdruha Beriju i na súdruha Molotova a ďalších.“[4]
Z pokusu samozrejme nebolo nič, ale Bondy aspoň zinkasoval od nich nejaké peniaze.
Záujem o filozofiu, predovšetkým marxistickú, čínsku a indickú ho donútil ku štúdiu. V roku 1957 odmaturoval, toho roku sa dostal na diaľkové štúdium filozofie a psychológie na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, aj keď nepodal načas prihlášku. Uviedol: „Šel jsem rovnou za děkanem. Ten tam samozřejmě nebyl, ale byl tam jeho tajemník Salač. Byl to alkoholik. Jak jsme na sebe dýchli, tak jsme poznali bratry v triku. Salač mne okamžitě, jakožto dělnického kádra, vzal ke zkušební komisi, že naposled mají ještě přezkoušet mne. A tím to ovšem bylo hotovo...“[5]
Štúdium absolvoval v roku 1961, v rokoch 1957 – 1962 navyše pracoval ako nočný strážnik v Národnom múzeu. V období 1962 – 1967 bol zamestnaný v bibliografickom oddelení Štátnej knižnice ČSSR. V tej dobe začal publikovať vo vedeckých časopisoch („Dějiny a současnost“, „Filozofický časopis“ a i.). V 1967 mu vyšla pod vlastným menom prvá kniha „Otázky bytí a existence“, v roku 1967 získal titul doktora-kandidáta vied. Od toho istého roku bol v invalidnom dôchodku.
V 70-tych rokoch sa zoznámil s Ivanom Martinom Jirousom, manažérom českej hudobnej formácie The Plastic People of the Universe, ktorá zhudobnila časť jeho textov. V 80-tych rokoch ovplyvnil ranú tvorbu Jáchyma Topola aj J. H. Krchovského.
Bondy sa vo svojej tvorbe nikdy nestotožnil s podobou pofebruárového režimu a stal sa jeho vytrvalým kritikom. Súčasne však v rokoch 1952 – 1955, 1961 – 1968 pod krycím menom „Klíma“, v 1973 – 1977 pod nickom „Mao“ a v 1985 – 1989 pod krycím menom „Oskar“ spolupracoval so štátnou bezpečnosťou. Mal veľké výhrady voči politickej situácii po roku 1989. Angažoval sa v ultraľavicových politických formáciách (strana „Levý blok“, príspevky do Haló novin a i.), písal politologické eseje. Hlásil sa aj k trockizmu, neskôr k maoizmu, blízko mal aj k anarchizmu.
V roku 1981 dostal cenu Egona Hostovského.
V roku 1989 sa presťahoval do mesta Telč, odkiaľ sa v roku 1993 presťahoval do Bratislavy na protest proti rozdeleniu Československa[6]. Tu v rokoch 1993 – 1995 vyučoval na univerzite filozofiu. Prekvapivo pôsobil posledné obdobie života aj ako spevák v skupine Požoň sentimental hrajúcej krčmové folklórne piesne.
Z manželstva s Jaroslavou Krčmaříkovou má syna Zbyňka Fišera ml. (1959), príležitostného básnika (zbierka „Lesbický sen“ (1993)). V roku 1963 sa mu životnou družkou stala Julie Nováková (1920 – 1994).
V roku 1981 napísal knihu pamätí „Prvních deset let“ zachycujúcu jeho búrlivé obdobie medzi 1947 – 1957. Pôvodne mali vyjsť 50 rokov po autorovej smrti, nakoniec vyšli v 2003. Do obecného povedomia verejnosti vošiel však hlavne vďaka knihám Bohumila Hrabala „Morytáty a legendy“ a „Nežný barbar“ (sfilmovaný v 1989).
Zomrel v pondelok 9. apríla 2007 v Bratislave vo veku 77 rokov na následky popálenín tretieho stupňa, ktoré utrpel po vzplanutí pyžama od cigarety.
