Granitoid, granitoidná alebo granitická hornina[1] je súborné označenie pre kyslé vyvreté horniny od alkalických granitov cez granodiorit po tonality, pozostávajúce prevažne z kremeňa a živcov (plagioklasu a alkalického živca). Tieto horniny sa v prírode bežne prestupujú a sú si natoľko podobné, že bez mikroskopickej analýzy ich prakticky nemožno rozlíšiť. Granitoidy majú najčastejšie felzický charakter.
Termín granitoid zaviedol v roku 1925 ruský geológ Fiodor Levinson-Lessing.[2] V praxi sa často používa termín granit (žula) nesprávne v širšom zmysle pre pomenovanie všetkých granitoidných hornín[1].
Minerálne zloženie
V QAPF diagrame tvoria tieto horniny pás v oblasti medzi 20 až 60 percentným zastúpením kremeňa. Z petrochemického hľadiska je obsah SiO2 vyšší než 65 %. Kremeň je ich podstatnou zložkou a výrazne sa podieľa na ich svetlom sfarbení. Ďalšími podstatnými minerálmi sú okrem kremeňa, živce, biotit, menej muskovit, zriedkavo tiež amfibol alebo rombické pyroxény. V prípade že granitoidná hornina obsahuje pyroxény môže byť označená ako charnokit. V žulách prevláda draselný živec nad plagioklasmi. V granodioritoch a tonalitoch plagioklas. Niekedy sú pri ich pomenovaní zahrnuté v názve niektoré minerály, napr. biotitický granitoid.
Podľa oxidačného stavu sú rozoznávané dva typy granitoidov:
ilmenitová séria: tieto granitoidy sú redukované, neobsahujú magnetit, sú to najčastejšie S-typy a niektoré redukovanejšie I-typy.
magnetitová séria: sú oxidované, obsahujú preto magnetit, patria medzi ne najčastejšie I-typy granitoidov
Fyzikálne vlastnosti
Ich objemová váha, ktorá má význam pri posudzovaní možného zaťaženia základov budov, ktoré by na nich mohli byť postavené, sa pohybuje v rozmedzí od 600 do 2 600 kp/cm2.[3]
Vznik
Vznikajú kryštalizáciou magmy v hlbších častiach kontinentálnej zemskej kôry. Otázka vzniku týchto hornín však nie je jednoznačne vyriešená. Medzi možné spôsoby vzniku, ktoré sa pravdepodobne môžu aj kombinovať je považovaná granitizácia, proces, pri ktorom sú východzie horniny vystavené vysokým tlakom a teplotám, kedy môže dôjsť k metamorfóze až ultrametamorfóze, prípadne za dostatku fluíd i k metasomtóze. Iné teórie prepokladajú, že granitoidná magma môže byť derivovaná z bázickejších spodnokôrových alebo vrchnoplášťových tavenín parciálnou alebo frakčnou kryštalizáciou.
Všeobecne sa uvažuje o 4 základných spôsoboch vzniku granitoidov:
S-typ (sedimentárny): Majú pôvod v pretavených sedimentárnych horninách ponorených do nižších častí kôry, k vzniku dochádza najčastejšie pri kontinentálenej kolízii. Sú bohaté na Al, redukované (pomer Fe3+/Fe2+ < ako 0,3), majú vysoký pomer K/Na. Majú väčší obsah vody. Jej oddeľovanie od taveniny pri výstupe magmy urýchľuje ich kryštalizáciu. Ich intrúzie sú preto umiestnené relatívne hlbšie. Sú to najčastejšie granit a monzogranit.
I-typ (intruzívny): Majú magmatický pôvod. Vznikli v oblasti úniku fluíd ponárajúcej sa platne nad subdukčnou zónou. Sú chudobné na Al, oxidované (pomer Fe3+/Fe2+ > ako 0,3). Obsahujú menej vody, sú preto mobilnejšie a častejšie dosahujú subvulkanickú úroveň. Patria medzi ne granodiority, tonality, diority aj granity.
A-typ (anorogénny): Vzniká tavením spodnej kôry za extrémne bezvodných podmienok. Častý v oblastiach riftových zón vo vnútri kontinentov. Zvykne byť bohatý na alkálie (Na, K, Ca). Sú to obvykle alkalické granity, granity až syenity.
M-typ (mantle = plášť). Majú plášťový pôvod, vznikli oddelením od inej, bázickejšej magmy v oceánskych oblastiach. Sú to najčastejšie tonality, dávnejšie označované tiež ako plagiogranity.
Výlevnými ekvivalentami granitoidov je rad hornín od ryolitu po dacit.
Výskyt
Permské granity gemerika z oblasti Súľovej, 2 eur minca ako mierka. Granity z tejto oblasti tvoria špecializovaný (zrudnený) S-typ granitov s vysokým obsahom vzácnych prvkov a greizenmi vo svojej vrchnej časti.
Granitoidy tvoria takmer 95 % všetkých intruzívnych hornín kontinentálnej kôry. Často budujú rozsiahle komplexy.
Skupina granitoidných hornín sa významne podieľa na zložení kryštalinika Západných Karpát. Vyskytujú sa prakticky vo všetkých jadrových pohoriach, veporskom a gemerskom pásme. Vo veporiku tvoria Veporský granitoidný plutón. V Západných Karpatoch sú rozoznávané hercýnske a alpínske granitoidy. Hercýnske granitoidy tvoria tieto typy[4]:
kambro-ordovické granity S-typu v hercýnskom orogéne zmenené na ortoruly
Alpínske granitoidy reprezentuje kriedový granit typu Rochovce a neogénne granodiority stredoslovenských neovulkanitov. Tieto však v súčasnosti ešte výraznejšie nevystypujú na povrchu.
Ložiská viazané na granitoidné horniny
Na ložiská granitoidných hornín sú viazané viaceré ekonomicky významné ložiská. V hlbších úrovniach kôry, väčšinou vo vrchnej časti intrúzií to môžu byť vzácnoprvkové albitity, pegmatity a greiseny. Subvulkanickú úroveň dosahujú porfýrové ložiská. Na kontakte granitoidných intrúzií s karbonátmi vznikajú procesom metasomatózy horniny označované ako skarny, ktoré môžu byť potenciálne významné ložiská železa, ale i medi, zlata či iných prvkov. Okrem toho magmatická a postmagmatická aktivita spôsobuje vznik rôznych ďalších hydrotermálnych mineralizácií.
Referencie
↑ abBroska, I., Kohút, M., Petrík, I. Uher, P., Záhradník, L., 2006: Granitoidné horniny Malých Karpát a Považského Inovca: Všeobecné aspekty terénneho výskumu a laboratórneho štúdia. In Kováč, M., Dubíková, K.: Nové metódy a výsledky v geológii Západných Karpát. Zborník 2006, s. 67 – 74
