Logika (z gr. slova λόγος logos) je veda zaoberajúca sa vyplývaním. Skúma, aké formy môžu mať úsudky, ktoré sú bezosporné a snaží sa budovať formálny systém, ktorý najlepšie zachytí inferenčnú štruktúru prirodzeného jazyka.[1] Logika sa zaoberá najmä analýzou formálnej stavby úsudkov ako základných jednotiek usudzovania. Ich forma má bezprostredný vzťah k jazyku v ktorom sú formulované. Logika sa sústreďuje na tie stránky jazyka, ktoré majú dopad na správnosť usudzovania.[2]
Od čias Platóna a Aristotela je logika jednou zo základných disciplín filozofie, ktorá predchádza ostatným disciplínam, pretože skúma čisto formálne základné zákony a základné formy všetkého pojmovo-vedeckého myslenia.
Ako spoločenská veda, logika skúma a zatrieďuje štruktúru tvrdení a argumentov cez štúdium spoločenského systému dôsledku a cez štúdium argumentov v prírodnom jazyku. Oblasť logiky zahŕňa základné témy ako štúdium omylov a paradoxov a špeciálne analýzy vysvetľujúce použitie pravdepodobnosti a argumentov obsahujúcich príčinu. Logika je dnes často používaná v dôkazovej teórii. Je súčasťou filozofie, jednou časťou klasického trojcestia (trívia), ktorá obsahuje gramatiku, logiku a rétoriku. Od polovice 19. storočia sa spoločenská logika študuje v súvislosti so základmi matematiky, kde bola často nazývaná ako symbolová logika. Vývoj spoločenskej logiky a jej implementácií do počítačov je základom informatiky.
Logika je teória logického vyplývania. V rámci teórie logického vyplývania sa vybudovalo množstvo klasických aj neklasických logických kalkulov.[3]
Základné členenie logiky je nasledovné:
