Mzda je podľa rôznych definícií buď (najmä peňažná) odmena za prácu, alebo len odmena za závislú prácu, alebo len odmena za prácu robotníka, alebo len odmena za prácu v súkromnom (alebo manuálnu vo verejnom) sektore. V slovenskom práve platí ako definícia mzdy posledná z uvedených možností. V ekonómii sa mzda niekedy definuje či skôr interpretuje (aj) ako cena práce (cena výrobného faktoru práca) a/alebo ako cena pracovnej sily a/alebo ako položka nákladov na prácu a/alebo ako dohodnutý dôchodok z práce a pod. Podrobnosti definície pozri nižšie.
Podobný je výraz plat, ktorý sa v závislosti od zvolenej definície buď zhoduje či značne prekrýva s pojmom mzda, alebo má naopak opačný význam. Konkrétne plat znamená buď (pravidelnú a najmä peňažnú) odmenu za prácu, alebo len odmenu za nemanuálnu (závislú) prácu (najmä ak je vyplácaná mesačne), alebo len odmenu za (nemanuálnu) prácu vo verejnom sektore. V slovenskom práve platí ako definícia posledná z uvedených možností. Podrobnosti definície pozri nižšie.
Z hľadiska typov práce, na ktoré sa termín mzda vzťahuje, sa v literatúre vyskytujú najmä tieto typy definícií (zoradené od najširšieho významu po najužšie významy):
Z hľadiska konkrétnej podoby mzdy niektoré definície termín mzda obmedzujú len na peňažnú odmenu za prácu (/závislú prácu/prácu robotníka)[17][18][19][1].
Pokiaľ ide o ďalšie definičné nuansy, môžeme nájsť aj napr. takéto definície (či interpretácie) mzdy:
Zastarano mzda znamenala aj vôbec odplatu, odmenu[24][20][4][25].
Anglické slovo wage(s) (doslova: mzda), veľmi časté v ekonomických textoch, má jednak rovnaké významy ako v slovenčine, a jednak niektoré trochu odchylné významy, konkrétne má tieto významy[26][19][27][28][29][30]:
V slovenskom práve je mzda definovaná v Zákonníku práce (predtým v rokoch 1992 - 2002 v zákone č. 1/1992 Zb. o mzde) nasledovne (§ 118 ods. 2): „Mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu.“ Kým zákonník práce funguje ako lex generalis, zamestnanci vo verejnom sektore majú svoje vlastné zákony, v ktorých sa ich odplata nazýva „plat“, nie mzda (podrobnejšie pozri nižšie). Okrem toho platí, že definícia z § 118 sa nevzťahuje na dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a v súvislosti s týmito dohodami Zákonník práce hovorí o „odmene“, nie o mzde.[10]
Treba dodať, že slovo „odmena“, tak ako je opakovane použité v tomto článku, je použité vo všeobecnom význame „odplata, predmet odmeňovania“ a nie v užšom význame „prémia, mimoriadne odmenenie za prácu“, v akom sa toto slovo používa napr. v pracovných zmluvách alebo napr. v § 20 zákona č. 553/2003 Z.z. či v § 99 zákona č. 400/2009 Z.z. (odmena tam je teda len jedna z mnohých položiek platu).[31][32]
V literatúre sa vyskytujú najmä nasledujúce typy definícií platu:
Anglické slovo salary (doslova: plat), veľmi časté v ekonomických textoch, má jednak podobné významy ako v slovenčine, a jednak niektoré trochu odchylné významy, konkrétne má tieto významy:
V slovenskom pracovnom práve sa plnenie za prácu zamestnancov vo verejnom sektore nazýva plat, nie mzda[pozn 2], pričom ale mzdu (či odmenu) namiesto platu dostávajú zamestnanci verejného sektora, ktorí „vykonávajú pracovné činnosti remeselné, manuálne alebo manipulačné s prevahou fyzickej práce“[53] a niekoľko ďalších špeciálnych prípadov zamestnancov verejného sektora (napr. niektorí zamestnanci niektorých typov škôl a niektorí zamestnanci VÚC a obcí)[54]. Konkrétne sa o spomínaných platoch hovorí najmä v nasledujúcich zákonoch: zákon č. 120/1993 Z.z. (poslanci NR SR, prezident SR, ministri vlády SR, sudcovia Ústavného súdu, predseda Súdnej rady, predseda a podpredsedovia Najvyššieho kontrolného úradu, generálny prokurátor), zákon č. 400/2009 Z.z. (štátna služba), 553/2003 Z.z. (práca vo verejnom záujme), 385/2000 Z.z. (sudcovia), 299/2007 Z.z. (duchovní), 346/2005 Z.z. (profesionálni vojaci - štátna služba), 73/1998 Z.z. (policajti- štátna služba), 315/2001 Z.z.(hasiči a záchranári - štátna služba) a 200/1998 Z.z. (colníci-štátna služba).[55]. Z uvedených predpisov je plat výslovne definovaný všeobecnou definíciou (len) v zák. č. 553/2003 Z.z., a to takto: „Plat je peňažné plnenie poskytované zamestnancovi za prácu.“, pričom „zamestnancami“ sa v tejto definícii myslia len isté druhy verejných zamestnancov stanovené v tomto zákone.[56]
Rozlišuje sa[9]:
Mzdové formy (či formy mzdy) sa delia nasledovne[59][60]:
Zákonom predpísané sú jednotlivé zložky platu pre niektoré druhy verejných zamestnancov - pozri nižšie
Funkcie mzdy sú vo všeobecnej rovine[61]:
Výškou, určujúcimi faktormi a vývojom mzdy (a platu) v ekonómii sa zaoberá odbor nazývaný teória mzdy (mzdová teória), ktorý je obyčajne súčasťou tzv. teórie rozdeľovania. Teória rozdeľovania sú teórie o rozdeľovaní národného dôchodku medzi kapitalistov (ich podiel na národnom dôchodku tvoria úroky), vlastníkov pôdy (ich podiel tvorí renta) a zamestnancov (ich podiel tvoria mzdy).
Nasleduje prehľad základných teórií mzdy.
Pokiaľ ide o klasickú ekonómiu (t.j. cca. koniec 18. stor. - 1870), presnejšie napr. A. Smitha, D. Ricarda, T. R. Malthusa, J. S. Milla, J. R. MacCullocha, N. W. Seniora, tradične v nej rozlišujeme tzv. teóriu existenčného minima a teóriu mzdového fondu:
Tieto dve teórie ale čiastočne súvisia: Teóriu existenčného minima možno interpretovať aj tak, že podiel „mzdový fond : počet zamestnancov“ (veľmi) dlhodobo vždy smeruje k úrovni existenčného minima. Presnejšie (podľa T. R. Malthusa): Ak počet obyvateľov (čiže menovateľ podielu) rastie, tak obyčajne (t.j. od prírody) jeho rast presahuje rast akumulácie kapitálu, a teda mzdového fondu (čiže čitateľa podielu). To znamená, že sa znižuje podiel „mzdový fond : počet zamestnancov“, čiže veľkosť mzdy, na úroveň existenčného minima (ak mzda klesne pod túto úroveň, tak nadbytočné množstvo ľudí sa automaticky eliminuje smrťou v dôsledku nedostatočnej výšky mzdy na prežitie).[13][62][63][64][65][66][67][68]
Pri bližšom pohľade sú však texty klasických ekonómov často veľmi nejasne formulované a neskorší autori sa sporia, ktorú z vyššie uvedených či iných teórií mzdy jednotliví klasickí ekonómovia (vrátane samotného A. Smitha a D. Ricarda) vlastne zastávali[69][70].
Na teóriu mzdového fondu klasikov neskôr nadviazali s rôznymi úpravami nap. Hermann, Brentano, Böhm-Bawerk, Eucken, Strigl, Stackelberg a iní[71].
K. Marx nadviazal najmä na teóriu existenčného minima D. Ricarda, ale pridal viaceré špecifiká. Rozlišoval medzi „prácou“, t.j. samotnou činnosťou, a „pracovnou silou“, ktorá je definovaná ako schopnosť (či potenciál) človeka pracovať a predstavuje (na rozdiel od práce) tovar, ktorý robotník predáva svojmu zamestnávateľovi (teda kapitalistovi)[pozn 3]. Mzda je definovaná ako cena (teda peňažné vyjadrenie hodnoty) tohto tovaru, čiže pracovnej sily. Hodnota pracovnej sily je (tak ako hodnota každého tovaru) rovná pracovnej dobe potrebnej na jej reprodukciu, čiže hodnota pracovnej sily je vlastne existenčné minimum robotníka. Z toho vyplýva, že mzda je vlastne existenčné minimum robotníka (v peňažnom vyjadrení). Marx bol teda zástancom teórie existenčného minima. Pokiaľ však ide o mechanizmus, ktorým sa mzda v praxi dostáva k existenčnému minimu; podľa Marxa nie je (hlavnou) príčinou väčší rast populácie než akumulácia kapitálu (ako to videl Ricardo), ale rýchlejší rast „rezervnej armády nezamestnaných“ (primárne v dôsledku nahradzovania ľudí strojmi v kapitalizme) než akumulácia kapitálu. Marx tiež upozorňuje, že rozdiel medzi celkovou hodnotou, ktorú reálne vytvoril prácou robotník, a jeho mzdou si zadarmo privlastňuje jeho zamestnávateľ (kapitalista) ako tzv. nadhodnotu, teda ako podnikateľský zisk; toto zistenie tvorí jadro celej Marxovej teórie (teória nadhodnoty). Pokiaľ ide o vyššie uvedenú definíciu mzdy, marxisti ešte konštatujú, že navonok sa mzda javí ako cena práce a nie ako cena pracovnej sily (pretože všeobecne vzniká zdanie, že sa predáva práca), ale v skutočnosti je mzda cenou pracovnej sily, pretože práca na rozdiel od pracovnej sily nie je tovar, a preto nemôže byť predmetom predaja[73][63][74][75][20][7][9]
Predchádzajúci odsek opisoval mzdu v kapitalizme. Neskorší marxisti sa zaoberali aj mzdou v socializme. Mzda v socializme je podľa nich definovaná ako peňažne vyjadrený podiel pracovníka (t.j. zamestnanca socialistickej organizácie) na časti tzv. nutného produktu (t.j. zhruba národného dôchodku), ktorú štát rozdeľuje podľa množstva, kvality a spoločenského významu práce na účely individuálnej spotreby pracovníkov. V socializme na rozdiel od kapitalizmu mzda nie je cenou pracovnej sily, pretože tovar pracovná sila v socializme neexistuje, keďže výrobné prostriedky patria všetkým ľuďom súčasne a kapitalisti neexistujú.[76][75][20][6][7]
Teórie moci sú smer národohospodárskeho myslenia, podľa ktorého sa ekonomika (najmä určovanie cien) neriadi iba („vnútornými“) ekonomickými zákonmi, ako to predpokladá napríklad neoklasická ekonómia, ale naopak vždy v ekonomike hrá úlohu využívanie moci niektorých z aktérov v ekonomike. V teórii rozdeľovania to znamená, že ceny rozdeľovania alebo čiastkové agregáty rozdeľovania sú určované mimoekonomicky, t.j. majitelia výrobných faktorov (napr. zamestnanci) alebo ich zástupcovia (napr. odbory) využívajú svoju moc pri ovplyvňovaní cien výrobných faktorov (napr. miezd) v ekonomike. Korene sú už v teórii klasikov (Smith, Ricardo).[77][78][79]
Najpodrobnejšie sú teórie moci rozpracované práve v oblasti určovania miezd, kde ide o teórie, podľa ktorých je výška mzdy určovaná nie ekonomickými zákonmi, ale bojmi o moc medzi spoločenskými triedami (to sú najmä robotníci a kapitalisti). Patria sem napríklad zástancovia tzv. sociálnoprávnej školy, Fabian Society a ruský (čiastočný) marxista M. I. Tugan-Baranovskij (zomrel v roku 1919). Spočiatku teórie moci pri tvorbe miezd vnímali najmä kapitalistov ako monopolných aktérov dopytujúcich prácu, ktorí stláčajú mzdy smerom k úrovni existenčného minima. Neskôr si ale všímali aj využívanie moci robotníkov, tlačiacich mzdy naopak preč od existenčného minima. Obľúbená v rámci teórií moci pri tvorbe miezd bola napríklad tzv. téza čakania: Pri mzdových rokovaniach spojených so štrajkom a podobne (teda s prerušením výroby) je v nevýhode (teda musí robiť ústupky) tá strana, ktorá si nemôže dovoliť dlhšie čakať, kým sa neuzavrie záverečná dohoda o mzde. Touto stranou sú spravidla robotníci, pretože na rozdiel od zamestnávateľov (kapitalistov) nemajú majetkové rezervy. K téze čakania ale treba dodať: 1. Dnes sa situácia oproti 19. storočiu čiastočne zmenila v tom, že niekedy zamestnanci majú vyššie rezervy než niektoré malé podniky a okrem toho niekedy existujú aj štrajkové fondy odborov a podobne. 2. Miera ústupkov zamestnávateľov závisí aj od toho, nakoľko majú naplnené sklady a aký je práve dopyt po ich tovare na trhu (čo závisí aj od fázy hospodárskeho cyklu), ďalej od toho, aké musia v prípade nedodania tovaru platiť zmluvné pokuty a závisí aj od štruktúry ich nákladov (napríklad ak má zamestnávateľ vysoký podiel fixných nákladov, tak mu dlhý výpadok výroby spôsobí obrovské škody.[77][78][79]
Modernou formou teórií moci sú teórie vyjednávania (pozri nižšie).
Ako príklad dobového pohľadu na „boje“ zamestnancov a zamestnávateľov o mzdy (a analýzy dôsledkov vysokých a nízkych miezd) môže poslúžiť heslo mzda v Ottovom slovníku náučnom z roku 1901, ktoré okrem iného uvádza:
„ | V dnešnej dobe … stáva sa úplne voľné upravenie zmluvy o výške mzdy medzi jednotlivým zamestnávateľom a jednotlivým robotníkom stále zriedkavejšie. Na jeho miesto nastupuje dohoda robotníckych koalícií na jednej strane, kartelov a podobných podnikateľských spojení na strane druhej...Odborové organizácie, snažiace sa zvýšiť mzdy a udržať ich na dosiahnutej výške, zvyšujú životnú úroveň robotníka, ktorej zníženiu by sa potom robotník zubami nechtami bránil. Len týmto organizáciám treba ďakovať za to, že mzdové pomery robotníctva, v prvej polovici XIX. stor. tak prekérne, podstatne sa zlepšili v druhej polovici [XIX. stor.]. Zároveň stáva sa častejšie, že obe strany, ak sa nemôžu vzájomne dohodnúť, prenechávajú rozhodnutie svojho sporu nestranným osobám, ktoré stanovia výšku mzdy po vyšetrení všetkých okolností. Spočiatku sa myslelo, že záujem podnikateľov spočíva v tom, aby udržoval mzdy na najnižšej úrovni, a podnikatelia ako silnejší činiteľ pri rozhodovaní o tejto otázke sa tohto názoru aj držali. Skúsenosť ich však v novšej dobe presvedčila o správnosti pravého opaku. Ukázalo sa totiž, že priemyslu sa vedie najlepšie v tých krajinách a tých odvetviach, kde sa platia najvyššie mzdy. Robotníctvo, zvyšujúc svoju životnú úroveň, je uspôsobované k väčšej intenzite v práci, k väčšej zručnosti a výrobnosti. Pre zamestnávateľa sa tým azda niekedy zvýšia výrobné náklady, ale robotníctvo sa stane schopným vyššej spotreby, takže bude môcť zamestnávateľ vyrábať vo väčších dimenziách pre domáci trh a nebude nútený utiekať sa na cudzie trhy. Namiesto luxusnej výroby rozmnoží sa výroba nutných tovarov. Je však pravda, že zvýšenie mzdy má za následok potláčanie malovýroby priamo aj nepriamo... [a]le tento úkaz je nevyhnutnou, hoci bolestnou podmienkou hospodárskeho pokroku. Naproti tomu nízke mzdy a zlé pracovné podmienky pôsobia tak ako vysoké ochranné clo, brániac každému technickému pokroku, pretože podnikateľ sa neobáva, že by cudzina, platiaca vyššie mzdy, mohla s ním konkurovať lepšou kvalitou tovaru. Lenže to priemyslové odvetvie, ktoré len takým spôsobom dokáže sa ešte udržať, je zrelé na pád, práve tak ako spoločnosť, ktorá chce robotníka udržiavať pri nízkej mzde, aby vyššiu nezneužil, a uštedruje mu za to chudácku podporu. Mzda musí dosahovať takú výšku, aby postačovala na výživu robotníka a jeho rodiny, na primerané náklady na dorast a na výživu vo chvíľach prechodnej i trvalej nespôsobilosti. | “ |
– Ottův slovník naučný[22] |
V neoklasickej ekonómii (t.j. cca. od 1870 až sčasti dodnes), vrátane rakúskej školy, sa miezd týka najmä teória hraničnej produktivity (nazývaná aj teória marginálnej produktivity). Jej významní prví predstavitelia boli proto-neoklasik J.H. Thünen, čiastočne už aj D. Ricardo a potom vlastní neoklasici, napr. W. Jevons, L. Walras, J.B. Clarke, P. Wicksteed, C. Meger a F. von Wieser. Teória hraničnej produktivity sa týka primárne mikroekonómie, ale dá sa sčasti preniesť aj do makroekonómie. Mikroekonomická (teda pôvodná) verzia tejto teórie hovorí, že firma sa vždy snaží maximalizovať zisk a matematicky vždy platí, že maximálny zisk dosiahne vtedy, ak pre každý výrobný faktor platí, že (kde = cena výrobného faktora i; = cena výrobku firmy vyrobeného s pomocou výrobného faktora i; = vyrobené množstvo výrobku firmy; množstvo výrobného faktora i použitého na výrobu tohto výrobku), pričom výraz sa zvykne označovať aj ako hraničná produktivita a značiť aj anglickou skratkou MP. Vyššie uvedená rovnica hovorí, že cena výrobného faktora bude vždy rovná súčinu hraničnej produktivity pre tento výrobný faktor a ceny výrobku. Ak je výrobným faktorom práca, jeho cena sa nazýva mzda, čiže vyššie uvedené možno preformulovať na (kde = mzda, = množstvo práce použitého na výrobu výrobku), pričom výraz sa zvykne označovať aj ako hraničná produktivita práce a značiť anglickou skratkou MPL. Vyššie uvedená rovnica hovorí, že mzda bude vždy rovná súčinu hraničnej produktivity práce a ceny výrobku. Niektorí autori túto úvahu prenášajú aj na celú ekonomiku, teda do makroekonómie: Dá sa použiť na výpočet funkcie dopytu po práci v celej ekonomike. Na to sa mechanicky sčítajú hodnoty pre jednotlivé firmy v štáte, čím dostaneme rovnicu (kde = mzdová úroveň v ekonomike, = cenová úroveň v ekonomike, = output ekonomiky (napr. hrubý domáci produkt), = množstvo dopytu po práci v ekonomike). Po jednoduchej úprave dostaneme (čiže reálna mzda sa rovná hraničnej produktivite práce), čo po nanesení do grafu s na zvislej osi a (resp. ) na vodorovnej osi vytvorí klesajúcu krivku (t.j. , pričom f znamená „nejaká konkrétna funkcia“), ktorá sa interpretuje ako funkcia dopytu po práci celej ekonomiky. Mimo grafov sa táto funkcia zvykne zapisovať z opačného pohľadu, teda ako , čiže množstvo dopytu po práci je nejakou funkciou reálnej mzdy.[pozn 4].[80][81][82][83][84][85][86]
Na výpočet ponuky práce neoklasickí ekonómovia obyčajne využívajú koncept hraničného úžitku (marginálneho úžitku). Tento koncept sa týka primárne mikroekonómie, ale dá sa sčasti preniesť aj do makroekonómie. Konkrétne sa tento koncept primárne používa na výpočet dopytu domácnosti po tovaroch (T.j. domácnosť sa snaží maximalizovať svoj celkový úžitok z rôznych statkov/tovarov, pričom jej nákupy sú ale obmedzené jej príjmom; matematicky sa z toho dá pomocou hraničného úžitku vypočítať koľko ktorého tovaru domácnosť kúpi). Pre mzdy je však dôležité sekundárne použitie tohto konceptu, a to použitie na výpočet ponuky práce domácností: T. j. domácnosť sa snaží maximalizovať svoj celkový úžitok z dvoch statkov: „príjem“ a „100% mínus množstvo práce“ (tým sa myslí voľný čas), pričom sa ale jej príjem rovná súčinu mzdy a množstva práce a teda pochopiteľne klesá, keď daná domácnosť menej pracuje. Matematicky sa z toho dá pomocou hraničného úžitku vypočítať, ako sa domácnosť rozhodne medzi spomínanými dvoma statkami, teda aký bude príjem domácnosti a aké bude množstvo práce domácnosti, teda ponuka práce domácnosti. Táto výsledná ponuka práce domácnosti sa zvykne v grafoch zobrazovať ako funkcia mzdy (buď nominálnej alebo reálnej) na zvislej osi a ponúkaného množstva práce na vodorovnej osi; mimo grafov sa táto funkcia zvykne uvádzať z opačného pohľadu teda v štýle, že ponúkané množstvo práce je funkciou (buď nominálnej alebo reálnej) mzdy. Pokiaľ ide o jej konkrétny tvar, funkcia ponuky práce domácnosti má obyčajne dosť chaotický (vlnovitý) priebeh, ale tradične sa uvádza, že v praxi ide (v grafe so mzdou na zvislej osi) typicky o stúpajúcu krivku. Niektorí autori celú túto úvahu prenášajú aj na celú ekonomiku, teda do makroekonómie. Na to sa mechanicky sčítajú hodnoty pre jednotlivé firmy v štáte, čím dostaneme funkciu , kde množstvo ponuky práce v ekonomike. Výsledná mzda v ekonomike je mzda v priesečníku krivky dopytu po práci (pozri vyššie uvedené odvodenie) a krivky ponuky práce, čiže tam, kde .[87][88][89]
Uvedené neoklasické teórie sa vzťahujú na prípad dokonalej konkurencie. Niektorí ekonómovia (napr. J. Robinsonová) analyzovali však s patričnými úpravami aj prípady nedokonalej konkurencie, t.j. prípady prechodu medzi konkurenciou a monopolom[90][91][92][93].
Stará neoklasická syntéza (t.j. starší mainstreamoví keynesovci - cca. 40. roky - 70. roky 20. stor.), čo je model IS-LM kombinovaný s neoklasickou stranou ponuky, preberá, pokiaľ ide mzdy, v zásade vyššie uvedené vzorce pre dopyt po práci a ponuku práce z neoklasickej ekonómie, ale s tým rozdielom, že vychádza z toho, že neoklasická časť syntézy platí len dlhodobo; krátkodobo neplatí, lebo v ekonomike existujú rôzne rigidity, napr. mzdy môžu byť krátkodobo nemenné, a teda nevyplývajú z vyššie uvedených vzorcov pre dopyt po práci a ponuku práce, ale sú pevne dané.[94][95]. P. Samuelson, ktorý svojho času patril medzi zakladateľov starej neoklasickej syntézy, v svojej známej učebnici ekonómie (tu vo vydaní na začiatku 90. rokov) v časti o mikroekonómii opisuje odvodenie dopytu po práci tak, ako je tu uvedené vyššie pre neoklasickú ekonómiu (t.j. pomocou hraničnej produktivity), ale pri ponuke práce len zjednodušene postuluje, že jej krivka má v grafe W - L tvar “)”. Tento tvar len verbálne zdôvodňuje tým, že v spodnej časti krivky prevláda tzv. substitučný efekt zmeny mzdy (t.j. s rastúcou mzdou sa voľný čas, t.j. ne-práca, stáva pre danú osobou akoby drahším), kým v hornej časti prevláda tzv. dôchodkový efekt (t.j. svoje doterajšie nároky daná osoba môže s rastúcou mzdou uspokojovať aj keď bude menej pracovať). Tieto Samuelsonove úvahy o dopyte po práci a ponuke práce preberá aj napr. slovenská učebnica Hontyová 1995 a Hontyová 2011.[96][97][98]
Pokiaľ ide o ostatné prístupy teórie mzdy od polovice 20. storočia, možno ich rozdeliť do troch základných skupín[99][100][101][91]:
V jednoduchších podobách mnohých z vyššie spomínaných súčasných teórií sa využíva vzorec predpokladajúci prirážkovú cenovú tvorbu (mark-up pricing) podnikov. Typicky vzorec vyzerá takto , kde = cenová hladina v štáte, = jednotkové náklady práce, = súčet miezd v ekonomike, = output, = prirážka v % (tzv. stupeň monopolu), = počet zamestnancov v štáte, = produktivita práce, = priemerná mzda. Tento vzorec je vo svojej podstate veľmi jednoduchý, lebo jednoducho len hovorí, že ceny dostaneme, keď k mzdám (presnejšie: jednotkovým nákladom práce, ktoré platia podnikatelia) pripočítame nejakú maržu (prirážku) podnikateľov, predstavujúcu ich zisk (a prípadne predstavujúcu aj ostatné náklady okrem mzdových). Celá táto „teória“ sa niekedy nazýva teória stupňa monopolu a typická je najmä pre postkeynesovcov (napr. S. Weintraub, A. P. Lerner, M. Kalecki atď.), ale používajú ju aj mnohí iní (porov. napr. aj nižšie Blanchard). Niekedy sa zaraďuje pod staré teórie moci pri tvorbe miezd (pozri vyššie), lebo prirážka m vyjadruje moc podnikov, ale odllišuje sa od týchto teórií tým, že sa vzťahuje na trh tovarov (P sú ceny tovarov), nie (priamo) na trh práce. Treba tiež poznamenať, že cenová tvorba podľa teórie stupňa monopolu je samozrejme možná iba vtedy, ak na trhu nevládne dokonalá konkurencia (čo sa niekedy formuluje tak, že podniky majú istý stupeň „monopolu“), pretože za dokonalej konkurencie musí byť prirážka nulová ( a teda ).[102][103][104]
Do vyššie spomínanej skupiny teórií vyjednávania patrí napríklad aj novokeynesovec O. Blanchard (bývalý hlavný ekonóm MMF), ktorý vo svojej známej učebnici makroekonómie uvádza nasledujúcu funkciu na výpočet miezd: mzdy sú okrem iného funkciou a) miery nezamestnanosti (lebo podľa miery nezamestnanosti sa mení vyjednávacia pozícia zamestnancov), b) veľkosti/dĺžky poistenia v nezamestnanosti (lebo existencia poistenia v nezamestnanosti zlepšuje vyjednávaciu pozíciu zamestnancov) a c) zamestnancami očakávaných cien v ekonomike v období, pre ktoré sa stanovuje mzda (teda pri vysokých očakávaných cenách budú zamestnanci logicky požadovať vyššie mzdy). Skutočnosť, že sú v tejto funkcii obsiahnuté aj očakávané ceny, znamená, že treba počítať s mzdovo-cenovou špirálou (čiže pri vyšších mzdách - teda nákladoch - firmy zvyšujú ceny, vyššie ceny spôsobujú, že zamestnanci očakávajú vyššie ceny na budúci rok, tieto vyššie očakávané ceny zvyšujú nimi požadované mzdy, pri vyšších mzdách firmy ďalej zvyšujú ceny atď. ). Blanchard v texte uznáva aj Phillipsovu krivku, lebo upozorňuje, že ak máme vypočítanú mzdu podľa vyššie spomínaného vzorca (t.j. W je funkcia miery nezamestnanosti, poistenia v nezamestnanosti a očakávaných cien), tak pripočítaním prirážky pre zisk firiem k tejto mzde dostaneme ceny (t.j. P) v ekonomike (porov. vyššie teóriu stupňa monopolu). Inak povedané, sprostredkovane cez W dostaneme P ako funkciu (okrem iného) miery nezamestnanosti. Po menších matematických úpravách (pri ktorých najmä P zmeníme na rast P) vidno, že sme vlastne dostali Phillipsovu krivku (rast P je funkcia miery nezamestnanosti). Blanchard mimochodom výslovne zdôrazňuje, že celý tento (nielen) jeho prístup je úplne odlišný od modelu dopytu po práci a ponuky práce neoklasickej ekonómie (a starej neoklasickej syntézy, pozri vyššie), vyučovaného dodnes (najmä) v rámci mikroekonómie.[105]
A) Za podmienok dokonalej konkurencie na pracovnom trhu: Mzdové diferenciály (čiže mzdové rozdiely) medzi odvetviami alebo jednotlivcami možno z hľadiska príčin týchto rozdielov podľa Samuelsona-Nordhausa rozdeliť na tieto druhy:
B) Za podmienok nedokonalej konkurencie na pracovnom trhu: Za nedokonalej konkurencie (čo je situácia, ktorá spravidla platí v každodennej realite) okrem prípadov uvedených v bode A existujú aj ďalšie faktory spôsobujúce mzdové rozdiely, napr.:
Mzda predstavuje[109]:
Základnými mzdovotvornými faktormi sú[110]:
Súvislosti stanovovanie miezd (odmeňovania) rozdeľujeme sa na tzv. širšie súvislosti a užšie súvislosti Širšie súvislosti sú najmä obmedzenia, ktoré musí podnik dodržiavať. Sú to predovšetkým:
Užšie súvislosti sú najmä potreba spravodlivosti odmeňovania. Tá sa v praxi zabezpečuje najmä zabezpečením tzv. princípu ekvivalencie, teda súladu medzi mzdou zamestnanca a jeho výkonom. Tento princíp sa delí na dva princípy:
V slovenskom pracovnom práve v zásade platí, že nemanuálni zamestnanci vo verejnom sektore (aj sudcovia, duchovní, poslanci NR SR, prezident, ministri a podobne) dostávajú plat, tzv. „dohodári“ dostávajú odmenu a ostatní zamestnanci dostávajú mzdu. Platmi sa zaoberá viacero rôznych zákonov, mzdami a odmenami dohodárov sa zaoberá primárne Zákonník práce. Podrobnosti pozri vyššie pod nadpisom Definícia.
Pokiaľ ide o základné zásady, platia tieto ustanovenia:
Nasledujú charakteristiky textu niektorých základných zákonov o mzde a plate:
Zákonník práce ustanovuje okrem iného toto[119]:
Ďalej Zákonník práce stanovuje[119]:
Zákon č. 553/2003 o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme uvádza :
Ďalej tento zákon stanovuje[120]:
Tento zákon je v časti o platoch štruktúrovaný podobne ako zákon č. 553/2003 Z.z.
Zákon č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov uvádza:
Ďalej tento zákon stanovuje[121]: