Rokoko je slohový stupeň v neskorom období baroka resp. pokračovanie baroka, v 18. storočí. Odvodené od francúzskeho slova „rocaille“, v preklade kamenie, neskôr zo slova „coquille“, čo znamená mušľa vo vzájomnej kombinácii s talianskym „barocco“. Označuje sa ako sloh šľachty a nie je to dobový sloh, v strednej Európe je dokonca len súčasťou baroka (uznané bolo až koncom 19. storočia). Datuje sa zhruba v čase 1700 – 1790 (18. storočie) v čase vlády Ľudovíta XV. (1715 – 1774) a neskôr Ľudovíta XVI. (1754 – 1793). Situuje sa najmä v západnej Európe: Francúzsko, Anglicko (gregoriánske rokoko), Nemecko (copový sloh), Rakúsko, Švajčiarsko, preniklo aj do Švédska (gustaviánske rokoko), ale aj do absolutistických krajín ako Španielsko (Madridský palác), Portugalsko, Rusko.
Predstavuje predovšetkým dekoratívny štýl: steny a klenby svetských a sakrálnych stavieb sú pokryté ľahkými, elegantnými ornamentmi: Rokaj, rocaille, v štuku a zlate, vo forme fresiek a motívov popínavých rastlín, hravosť, ornamentika, frivolná elegancia, luxus, zdôrazňovanie erotických motívov, galantnosť a všestranná uvoľnenosť, objavujú sa dekoratívne prvky ovplyvnené čínskym umením – chinoserie.
Delí sa na tri základné obdobia:
V maliarstve prevládajú pastorálne témy, galantné výjavy, slávnosti v záhradách, hudobné a divadelné motívy.
Realizuje sa najmä v drobnej plastike, štuke na jemnom porceláne, prírodných motívoch a zobrazovaní lásky.
Architektúra všeobecne: odkrytie denného svetla (veľké okná, zrkadlá, svetlé interiéry), intímny priestor rokoka je uzavretý, čiže sa týka predovšetkým motívov interiéru alebo rovnako uzavretých záhrad (napr. vo Versailles, Schönbrunn).
Parková architektúra: Grotty, arkády, vodopády a dekoratívna parková úprava vyjadrujú predstavu raja – sveta plného harmónie.
Interiérová architektúra: prejavuje sa nakopením hmoty a prvkov a intímnosťou a galantnosťou interiéru (napr. Kráľovský palác v Madride).
Hlavné znaky architektúry: