O rovnomennom románe pozri Rozum (román).Rozum je ľudská schopnosť myslieť, rozmýšľať, uvažovať, usudzovať; schopnosť alebo súbor schopností tvoriť alebo pretvárať rôzne (najmä kognitívne a regulatívne) významové útvary a manipulovať či operovať nimi.
Keďže sa rozum tematizoval a tematizuje pri intervencii najrozmanitejšich a často vzájomne sa nekontrolovateľne prestupujúcich pojmov a predstáv, aj jeho obraz v každodennom vedomí, vedách, filozofii, náboženstvách sa značne odlišuje a jeho obrysy bývajú značne neostré. S pojmom rozumu úzko súvisí (napr. ako synonymum, podpojem atď.) pojem umu.
- Podľa Plotinosa je rozum nús – jeden z troch základných stupňov súcna.[1]
- Bachelard procesualizuje rozum, chápe ho ako činný, vyvíjajúci sa a pokúša sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu.[2]
- Transcendentalizmus procesualizuje rozum, chápe ho ako činný, vyvíjajúci sa a pokúša sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu.[3]
- Piaget procesualizuje rozum, chápe ho ako činný, vyvíjajúci sa a pokúša sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu.[4]
- Novokantovstvo procesualizuje rozum, chápe ho ako činný, vyvíjajúci sa a pokúša sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu.[5]
- Neoracionalizmus procesualizuje rozum, chápe ho ako činný, vyvíjajúci sa a pokúša sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu.[6]
- Stoicizmus definuje rozum ako prirodzená podstata, príroda človeka. Treba žiť v zhode s rozumom, to je základ stoickej etiky.
- Natorp procesualizuje rozum, chápe ho ako činný, vyvíjajúci sa a pokúša sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu.[7]
- Podľa Kanta je rozum zložka vedomia, ktorá nemôže nič vypovedať o skutočnosti: Ak sa ľudský rozum pokúsi prekročiť sféru javov a zahĺbiť sa do sveta vecí osebe, čakajú ho na tejto ceste nevyhnutné sklamania. Lež aj napriek tomu sa rozum odhodláva na toto dobrodružstvo. Rozum možno poznať iba v jeho používaní. Rozum nie je nijaký možný predmet nášho poznania, ale je to predpoklad, podmienka poznania.[8]
- Gonseth procesualizuje rozum, chápe ho ako činný, vyvíjajúci sa a pokúša sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu.[9]
- Podľa Descarta môže existovať nezávisle od hmoty; vlastní vrodené pojmy, večné pravdy, ktoré majú nadčasovú platnosť. Rozum je zároveň tým, čo má robí tým, čím som.[10]
- Demokritos hovorí, že rozum je obsiahnutý v duši človeka, čo ju robí tým najušľachtilejším v človeku. Rozum v človeku ovláda jeho zmyslové impulzy – zložené z menej dokonalých atómov – a dáva mu vedomie dobra a šťastia, ktoré je v uspokojení ducha a ruzumu. Takýto pokoj dáva radosť a súčasne silu na primerané a správne postupovanie. Pokoj možno ziskať ovládnutím žiadstivosti a zharmonizovaním celého života.[11]
- Cassirer procesualizuje rozum, chápe ho ako činný, vyvíjajúci sa a pokúša sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu.[12]
Rozum v Slovenskom folklóre[13]:
- I v mladej hlave starý rozum sa nájde.
- Mladý na roky, starý na rozum.
- Rozum pred rokmi neprichádza.
- Rozum prichodí s rokmi.
- Rozum, starý! - Rozum si nadobývaj, starý!
- Rozum s vekom rastie.
- Starí ľudia rozum tratia.
- Starí ľudia upadajú do detinského rozumu.
- Starý a nemá rozum!
- Starý cap a nemá za malé dieťa rozumu.
- Starý pes a nemá za malé dieťa rozumu.
- V starých rozum býva.
