Geológia Západných Karpát |
---|
![]() |
Morfotektonické členenie |
|
Tektonické jednotky a rozhrania rôzneho rádu |
Paleogeografické termíny |
![]() |
Silicikum alebo silický príkrov je tektonická jednotka Západných Karpát, skladajúca sa z viacerých príkrovových telies. Tvoria ho drienocký, muránsky, vernársky, stratenský, besnícky a silický príkrov s opátskou a radzimskou troskou, bodviansky príkrov v Aggteleckom krase a v pohorí Rudabánya v Maďarsku. Silicikum tvorí planiny Slovenského krasu (Muránska, Silická, Plešivecká) južne od gemerika a v Stratenskej hornatine (Slovenský raj) a pásme Galmusu.
Názory na jeho stavbu a vývoj nie sú jednotné. Podľa starších názorov spolu s hronikom tvorí časť vejára nasunutého na sever i juh z lubenícko-margecianskej línie po zrážke gemerika a veporika. V takom prípade by mohli byť jeho súčasťou aj ďalšie vyššie subtatranské príkrovy (strážovský a veternícky). Iné teórie naznačujú, že silicikum môže byť skĺznutou časťou gemerika[1]. Podľa novších názorov pochádza z oblasti južne od gemerika, kde tvorilo šelf Meliatského oceánu a neskôr bolo pri jeho uzavretí presunuté na sever. Otázkou však zostáva či sa nachádzalo v južnej alebo severnej časti šelfu meliatika[2]. Silicikum prekrýva príkrovy turnaika a meliatika.
Názvy silicikum i silický príkrov sú odvodené od Silickej planiny. Silický príkrov bol po prvýkrát definovaný roku 1973 v práci H. Kozura a R. Mocka. Termín silicikum zaviedol J. Mello. Pôvodne sa predpokladalo, že ide a autochtónne horniny gemerika[3].
Príkrovy silicika sú podobné juvavickým príkrovom Nördliche Kalkalpen.
Spodnú časť silicika tvoria horniny predriftového štádia. Najspodnejšia je perkupská formácia. Tvoria ju pieskovce a evapority, ktoré sa usadzovali od vrchného permu po spodný trias. Z tohto obdobia je z oblasti východne od Telgártu známe rozsiahle teleso ryolitov[4], zrejme súvisiacich s rozsiahlejšou provinciou acídneho vulkanizmu známou aj z iných jednotiek Západných Karpát. Nadložné verfénske bridlice tvoria pestré súvrstvie ílovitých bridlíc, pieskovcov až slieňovcov. Príkrovy silicika boli odlepené práve na súvrstviach týchto bridličnatých hornín[5].
Najvýznamnejšia časť silicika je budovaná vápencami svojráznej fácie juhoalpského typu[1], usadzovali sa v štádiu karbonátovej platformy. V anise v strednom triase najprv tmavé gutensteinské vápence, následne sa od vrchného anisu až noriku usadili veľké hrúbky (až 1 200 m) bielych organodetritických vápencov wettersteinskej fácie (tieto vápence majú rôzne regionálne názvy podľa Alpských oblastí ako steinalmské, wettersteinské schreyalmské, halstattské atď.)[6]. Všeobecne ide o triasové plytkovodné vápence s veľkým množstvom fosílií. V spodnej jure (lias) došlo v siliciku k hiátu v sedimentácii.
Vyššie sa nachádzajú, už len riedko zachované sedimenty, ktoré po hiáte prechádzajú do plytkovodných krinoidových vápencov. Po nich sedimentovali naopak hlbokovodné adnetské hľuznaté vápence, ílovité vápence tzv. fleckenmergel a rádiolarity. Súvislý sedimentárny záznam sa skončil plytkovodnými uloženinami[6] vo vrchnej jure – oxforde. Mladšie horniny predstavovala už potektonická gosauská skupina. Tieto sedimenty vystupujú napr. pri Šumiaci, Dobšinskej ľadovej jaskyni a v doline Miglinc pri Drienovci.