| Walter Gropius | |
 nemecko-americký architekt, zakladateľ Bauhausu | |
| Narodenie | 18. máj 1883 Berlín, Nemecko |
|---|---|
| Úmrtie | 5. júl 1969 (86 rokov) Boston, Massachusetts, USA |
| Odkazy | |
| Commons |  Walter Gropius |
Walter Adolph Gropius (* 18. máj, 1883, Berlín, Nemecko – † 5. júl, 1969, Boston, Massachusetts, USA) bol nemecko-americký architekt a zakladateľ Bauhausu.
Vyštudoval architektúru na Technickej vysokej škole v Mníchove, v Berlíne – Charlottenburgu. Po celoročnej študijnej ceste naprieč celým Španielskom, získal prácu v projekčnej kancelárii u Petra Behrensa, jedného z najmodernejších staviteľov. U neho sa vyučili a prvýkrát zhodnotili svoje technické znalosti takí významní architekti ako napr. Ludwig Mies van der Rohe alebo Le Corbusier.
Roku 1919 sa stal zakladajúcim riaditeľom slávnej prvej vysokej školy designu a architektúry, Bauhaus. Na začiatku druhej svetovej vojny Gropius emigroval do USA a začal učiť na Harvardovej Univerzite. Bol teoretikom, učiteľom, vizionárom. Priniesol nové pojmy a pohľady do architektúry, stavebníctva, výstavníctva, dizajnu. Zomrel v roku 1969 v Bostone, Massachusetts.
Walter Gropius sa narodil 18. mája 1883 ako tretí syn architekta, pracujúceho v štátnych službách. V rokoch 1903 – 1905 študoval odbor architektúra na Technickej vysokej škole v Mníchove. V rokoch 1904 a 1905 absolvoval vojenskú službu, a potom do roku 1907 pokračoval vo svojom štúdiu v Berlíne – Charlottenburgu. Dva roky následne venoval ceste a pobytu v Španielsku. V roku 1907 nastúpil ako 1. asistent v ateliéri Petra Behrensa, kde sa jeho spolupracovníkmi stali Ludwig Mies van der Rohe a Dietrich Marcks, aj naďalej však cestoval po Anglicku a Rakúsku. V roku 1910 odišiel z Behrensovej firmy, a spolupracoval až do roku 1923 s ďalším kolegom – Adolfem Meyerem – v Berlíne, kde založili vlastnú projekčnú kanceláriu.
Už v počiatku svojej samostatnej kariéry vytvoril Gropius významný teoretický výskum. Premyslený program industrializácie priemyslu. Jedna z prvých prác, ktorá bola zrealizovaná 1911 – 1916, je továreň na kopytá Faguswerk v Alfeldu neďaleko Hannoveru, ktorá sa stala zásadnou v histórii architektúry ako prvá dôsledná moderná stavba.
V roku 1913 získal Zlatú medailu na Svetovej výstave v Ženeve. Ďalšie práce predstavil spolu s Adolfom Meyerom na výstave Werkbundu v Kolíne nad Rýnom (1914). Jeho činnosť bola prerušená roku 1914, keď odišiel ako záložník do vojny. Po jej skončení sa vrátil a stal sa vedúcou osobnosťou Arbeitsrat für Kunst.
Roku 1919 sa stal riaditeľom Bauhausu vo Weimare, ktorý nahradil predchádzajúcu Vysokú školu výtvarných umení a Umeleckopriemyslovu školu (založenej 1902 Henrym van de Veldom a 1915 rozpustenej). Program školy bol vyhlásený Gropiovým Manifestem (1919), ktorý bol ľahko vydaný s drevorezom Lyonela Feiningera pod názvom Katedrála socializmu.
S Adolfom Meyerom odoslal na medzinárodnú súťaž, ako jeden z mála, veľmi moderný návrh na výškovú budovu Chicago Tribune v Chicagu (1922), nebol však odmenený.
V roku 1924 sa Bauhaus pod tlakom pravičiarov a konzervatívcov musel presťahovať z Weimaru do Dessau, kde mal Gropius (po odchode niektorých učiteľov) možnosť výuku smerovať viac moderne. Tu, takisto v lete v rokoch 1925 – 1926 stavia novú budovu školy, tri dvojdomy učiteľov a svoju vlastnú vilu, celú v duchu funkcionalizmu.
Vo svojej práci „stavebnica“ (1923), obnovil tému prefabrikácie a typizácie prvkov. Použil to v prvej etape výstavby sídliska Törten pri Dessau (1926 – 1928). Vytvoril nový urbanistický koncept tzv. „Riadkovej zástavby“ – domy boli stavané rovnobežne a hlavá komunikácia bola k nim napojená kolmo, čím chránil zástavbu pred hlukom a smogom. Uplatnil to takisto pri výstavbe sídliska Dammerstock pri Karlsruhe v rokoch 1927 – 1928. Od roku 1927 rozvíjal koncept Totálneho divadla, a staval rodinný dom na sídlisku Weissenhof v Stuttgarte.
Kvôli neustálym útokom na jeho osobu a náročnej organizácii práce odišiel Gropius zo školy (1928) a naďalej sa venoval svojmu vlastnému bádaniu, ako samostatný architekt v Berlíne. V roku 1929 tu projektoval obytný súbor Siemensstadt a súčasne cestoval po USA. Od roku 1929 až do roku 1956 pôsobil ako viceprezident CIAM (Congrès International d’Architecture Moderne).
Z dôvodu neustále sa zvyšujúceho vplyvu nacistickej strany emigroval roku 1934 do Anglicka, kde spolu s Maxwellom Fryeom založil súkromnú kanceláriu v Londýne. Prvou ich prácou bol študentský domov v Impingtone pri (Cambridgeshire, 1936).
V roku 1937 Walter Gropius prijal ponuku na prácu profesora na poprednej americkej univerzite Harvard blízko Bostonu, kde sa zaslúžil o modernizáciu výukového procesu a reorganizácie výuky architektov. K jeho prvým stavbám v USA patria robotnícke sídliská (s M. Breurem), vytvorené v rámci zbrojného programu. Taktiež sa pokúšal spolu s K. Wachsmannem o veľkovýrobu rodinných domov.
S Martinom Wagnerom a ďalšími vytvoril roku 1942 zásadný nový urbanistický koncept – nové sídlisko blízko Bostonu pre 30 000 obyvateľov. Bolo rozčlenené na niekoľko menších okrskov (angl. neighbourhoods) susedstiev s vlastnými centrami. Všetky potom mali jedno veľké stredisko vyššieho charakteru.
Medzi jeho ďalšie projekty v dobe pobytu v USA patria:
Roku 1945 založil TAC (The Architect’s Collaborative), a 1948 – 1950 bol súčasne aj prezidentom CIAM.
Walter Gropius bol architektom pokročilého myslenia, bol proti individualizmu – vyhľadával spoluprácu a podobne zmýšľajúcich. Taktiež jeho neskoré práce tvoril výsostne v pracovnej skupine. Počas roku 1951 získal niekoľko ocenení a doktorátov po celom svete a o desať rokov na to sa ešte zúčastnil veľkolepej výstavy s názvom „Štyria veľkí majstri“ (Gropius, Ludwig Mies van der Rohe, Le Corbusier, Wright).
5. júla 1969 zomrel v Bostone v Spojených Štátoch Amerických vo veku 86 rokov. V 90 rokoch začali vychádzať knihy popisujúce jeho celé životné dielo.
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Walter Gropius