| Hector Guimard | |
| francúzsky architekt | |
.jpg) | |
| Narodenie | 10. marec 1867 Lyon, Francúzsko |
|---|---|
| Úmrtie | 20. máj 1942 (75 rokov) New York, New York, USA |
| Odkazy | |
| Commons |  Hector Guimard |
Hector Guimard (10. marec 1867, Lyon, Francúzsko – † 20. máj 1942, New York, New York, USA) bol francúzsky architekt, ktorý je v súčasnosti považovaný za najdôležitejšieho predstaviteľa francúzskej secesie konca 19. a začiatku 20. storočia.
Na svojom tvorivom počiatku nemal mnoho nadšencov, no postupne ľudia začali objavovať jeho typologickú hojnosť, ktorú vkladal do svojich diel. V rokoch 1882 – 1885 navštevoval École des Arts Décoraftis v Paríži a potom študoval na École des Beaux-Arts, kde sa aj zoznámil s Eugènom Viollet-le-Ducom. Ich vzájomné teoretické myšlienky položili základ budúcej francúzskej secesie. V roku 1886 získal svoju prvú zákazku - kováčňu na Quai d´Auteil.
Väčšiu pozornosť na seba Hector Guimard upútal stavbou obytného domu pre 36 rodín, Castel Béranger v Paríži (1894 - 1898). Historizujúcu budovu autor obohatil prekvapujúcou asymetrickou mriežkovanou bránou.
Na ceste po Belgicku sa Guimard v roku 1895 zoznámil s priekopníkom secesnej architektúry Victorom Hortom, odvtedy zostal verný secesnému štýlu. Nvrhol dom Canivet v Paríži, Castel Henriette v Sèvres, Maison Colilliot v Lille a taktiež vstupy a nadstavby staníc parížskeho metra vyrobené z kovových oblúkov s rastlinnými motívmi a so zábradlím s ornamentálnymi maskarónmi.
Pri budove auditória Hubert de Romans v Paríži, realizovanej v roku 1902, použil Guimard konštrukciu z kovových stĺpikov v tvare rozvetvených stromov, zasadených do kamenných podstavcov, ktoré niesli centrálnu kopulu. Pokračoval vo svojich prácach a neustále sa venoval vnútornému (duchovnému) vnímaniu architektúry, ktorý potom aplikoval vo svojich dielach.
Vrcholom toho myslenia vznikol v roku 1909 hotelový komplex, ktorý daroval ako svadobný dar svojej bohatej americkej manželke. Vytvoril dokonalý nábytok, ktorý bol považovaný za súčasť stavebnej časti objektu. Významnou novinkou v jeho práci je po 1. svetovej vojne stavba vily z trubkových azbestocementových prvkov, ktoré si nechal navrhnúť od Henriho Sauvagea.
Zvedavý a vynaliezavý Guimard bol taktiež predchodcom priemyselnej normalizácie. Prial si svoje umenie rozptýliť vo veľkom meradle. Jeho najväčším úspechom, navzdory rôznym škandálom bol jeho slávny vstup do zástavky metra Châtelet, založený na zdobených štruktúrach inšpirovaných Viollet le-Ducom. Navrhol katalóg vzájomne fungujúcich železných elementov vhodných pre jednoduchú výstavbu, tzv. Guimard Style.
Okrem architektúry sa Guimard venoval aj interiérovému dizajnu a dizajnu nábytku. Jeho nenapodobiteľný výrazový slovník obohacovali rastlinné motívy, organické hmoty, abstraktné tvary. Rovnako považoval za krásne kamenný ornament a jemnú drevorezbu. Vytvoril dvojrozmerné abstraktné vzory ktoré použil ako výplň farebného skla.
Napriek jeho inováciám a talentu, verejnosť a noviny boli z Guimardovej tvorby príliš rýchlo unavení. Jeho vzťah s kňazom, ktorý ho poveril výstavbou koncertnej sály Humbert de Romans, bol veľmi trpký. Stavba bola pravdepodobne Guimardovou najkomplexnejšou stavbou secesného štýlu. No kňaz ktorý mu ju zadal odišiel v roku 1901 z Francúzska. Počas piatich rokov stavba spustla a postupne bolo toto veľkolepé dielo úplne zničené. Dnes sa o ňom môžeme dozvedieť len z dobových fotografií. Štýl, ktorý navrhol na normalizáciu nemohol držať krok so staviteľským umením tak ostal pozadu.
Guimard ku koncu svojho života ostal zabudnutý. Jeho strach pred vojnou a antisemitizmom, jeho manželka bola židovka, ho vyhnali do exilu. Zomrel v New Yorku. Mnoho z jeho stavieb bolo po jeho smrti zničených, no niektoré začali byť znovu objavovańé v 60. rokoch. Jediným zo spôsobov, ktorý by mohol znovu predstaviť jeho dielo je múzeum, ktoré doposiaľ nemá.
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hector Guimard.