O kolektívnej, religióznej, kultúrnej a právnej tradícii a civilizácii Židov pozri judaizmus (kultúra).| Židia a judaizmus |
   |
| Židia · Judaizmus · Kto je žid
Prúdy a skupiny
Etnické skupiny a jazyky
Populácia (vývoj)
Filozofia a etika
Náboženské texty
Tradície a zvyky
Významné postavy
Náboženské inštitúcie
Židovská liturgia
Blízke témy
|
Judaizmus (iné názvy: židovstvo[1], mozaizmus[2], mosaizmus[3]) je najstaršie, počtom veriacich však najmenšie spomedzi troch veľkých svetových monoteistických abrahámovských náboženstiev (judaizmus, kresťanstvo, islam). Dnes sa k judaizmu hlási približne 15 miliónov veriacich (podľa údajov z roku 2005 [4]). Pre judaizmus je charakteristické, že jeho prívrženci sa považujú za členov jedného židovského národa, zatiaľ čo prívrženci ostatných náboženstiev sú spravidla príslušníkmi rozličných národov. Judaizmus preto býva nazývaný aj židovské náboženstvo a je veľmi úzko spätý s dejinami, kultúrou a tradíciou Židov.
Náboženská teória ani náboženská prax judaizmu nebola nikdy monolitická. Je to dané tým, že v judaizme neexistuje žiadna osoba prípadne skupina ľudí s centrálnou náboženskou autoritou. Autorita v judaizme sa opiera výlučne o Tóru a jej výklad. Záväzné učenie judaizmu je obsiahnuté v písomnej a ústne podanej náuke, ktorá sa nazýva Tóra. Tóra existuje v dvoch podobách, ktoré sú do istej miery rovnocenné:
Pre viac informácií pozri článok Micva.
Tóra obsahuje náboženské príkazy - tzv. micvot (hebr. מצוות, sg. מצווה - micva). Tieto prikázania dal Židom Hospodin, a preto sú povinní dodržiavať ich. Veriaci Žid nevníma prikázania ako bremeno, ale ako prostriedok k dosiahnutiu intímneho vzťahu s Bohom, k naplneniu zmyslu svojho života a šťastia.
Podľa Talmudu (Makot 23b) je počet zákazov odvodený od počtu dní solárneho roku a počet pozitívnych príkazov zase od počtu kostí v ľudskom tele. Rabíni stanovili ich počet na 613 - 248 pozitívnych prikázaní (remach micvot hebr. רמ"ח מצוות) a 365 zákazov (šesa micvot hebr. שס"ה מצוות) . Týmto prikázaniam sa niekedy hovorí aj Tarjag micvot (hebr. תרי"ג מצוות) podľa hebrejského akronymu, ktorý označuje číselnú hodnotu 613.
Pre viac informácií pozri článok Princípy židovskej viery.
Božie meno je jednou z najposvätnejších vecí v judaizme. Nakladanie s Božími menami vyžaduje zvláštnu úctu a obozretnosť, pretože jedno z prikázaní Desatora nariaďuje „nebrať ich nadarmo“. V staroveku sa verilo, že meno vyjadruje aj charakter – znalosť mena osoby teda znamenala aj znalosť jeho charakteru a vnútorného ja, znalosť mien bohov potom mala umožňovať ostatným bohom alebo aj ľuďom týchto bohov vzývať, eventuálne mohli svojho boha „prehovoriť“ či inak ho prinútiť , aby konal podľa ich priania – báje o moci božských mien a o sile, ktorú prepožičiavajú, sú známe už zo starého Egypta. Zjavenie Božieho mena Mojžišovi je jedna z najdôležitejších skutočností pre židovský národ, pre jeho samotné ustanovenie ako národa vyvoleného, pre jeho zákon, ktorý neskôr Izrael od Boha dostáva.[5] Zjavenie mena JHVH je teologickým stredom Tóry.[6] Meno je vyložené pomocou slovesa „byť“: „SOM, KTORÝ SOM.“ (Ex 3,14), hebrejsky „´ehjé ašer ´ehjé“. Meno vypovedá o vzťahu Boha k Izraelu; hebrejské „haja“, „byť“ je pojem dynamický, s významom existovať, byť vo vzťahu.[7] Božie meno JHVH sa vyslovuje Jahve.[5]
