Hunkovce | |
obec | |
Chrám Ochrany Presvätej bohorodičky
| |
Štát | ![]() |
---|---|
Kraj | Prešovský kraj |
Okres | Svidník |
Región | Šariš |
Nadmorská výška | 294 m n. m. |
Súradnice | 49°21′39″S 21°39′07″V / 49,3608°S 21,6519°V |
Rozloha | 6,96 km² (696 ha) [1] |
Obyvateľstvo | 311 (31. 12. 2023) [2] |
Hustota | 44,68 obyv./km² |
Prvá pís. zmienka | 1548 |
Starosta | Mikuláš Horvát[3] (HLAS-SD) |
PSČ | 090 03 (pošta Ladomirová) |
ŠÚJ | 527327 |
EČV (do r. 2022) | SK |
Tel. predvoľba | +421-54 |
Poloha obce na Slovensku
| |
Interaktívna mapa obce
| |
Wikimedia Commons: Hunkovce | |
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
Freemap Slovakia: mapa | |
OpenStreetMap: mapa | |
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka: | |
Hunkovce sú obec na Slovensku v okrese Svidník.
Erbom obce je zamestnanecký motív pripomínajúci roľnícko-dobytkársku orientáciu obyvateľov obce a ich gréckokatolícku vieru. V červenom štíte je zlaté dvojité jarmo, prevýšené strieborným trojitým krížom. Autormi erbu sú Leon Sokolovský a Sergej Pančák. Erb bol prijatý na obecnom zasadnutí 28. januára 2005 a je zapísaný v Heraldickom registri Slovenskej republiky pod poradovým číslom H -168/2004.
Vlajka obce pozostáva z piatich pozdĺžnych pruhov vo farbe červená, biela, červená, žltá a červená. Vlajka má pomer strán 2 : 3 a ukončená je tromi cípmi, t. j. dvoma zástrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.
Vývin názvu obce
V písomnostiach makovického domínia sa po prvý raz spomínajú v roku 1599.
V polovici novembra 1944 sa v chotári obce na niekoľko dní stabilizovala frontová línia. Celé okolie Hunkoviec bolo zamínované a dominujúce výšiny nad obcou - Kobyliakov vrch (kóta 481) a chrbát Zapíla (kóta 471) - premenili fašisti na silne opevnený obranný systém z ktorého ovládli hlavnú cestu a celé okolie. V blízkom tyle mal nepriateľ sústredené početné zálohy vojska a bojovú techniku, predovšetkým tanky a delostrelectvo.
Počas bojovej činnosti bola väčšina obce zničená. V okolí sa dodnes nachádzajú zvyšky okopov, krytov, zemľaniek a jamy po výbuchoch granátov a bômb.
V obci v 90. rokoch 20. storočia žili rodiny s týmto priezviskom:
Na pravej strane Ladomirky v blízkosti jej toku, poniže obce, oproti nemeckému vojenskému cintorínu z II. svetovej vojny je vojenské pohrebisko z I. svetovej vojny zriadené v roku 1922. Na ploche 380 m² je pochovaných 159 vojakov v 21 hroboch. Z nich je známy len Albert Korbus, príslušník rakúsko-uhorského pešieho pluku č. 58 (zomrel 10. 5. 1915), Rudolf Vogel, príslušník rakúsko-uhorského pešieho pluku č. 18 (zomrel 08. 5. 1915) a Karola Piliár, príslušník pluku č. 12 (zomrel 10. 5. 1915).
Stav vojenského cintorína sa zhoršil v období 70. rokov 20. storočia, keď pri povodní bola plocha vojenského pohrebiska zanesená bahnom. Niektoré hrobové miesta boli úplne zničené. Dnes už je cintorín opravený, hroby sú upravené, cintorín je oplotený.
Za obcou, vpravo od Ladomirky, oproti benzínovej pumpy, je cintorín 2 918 padlých vojakov fašistického Nemecka.